reklama

Nedostupné, nádherné Livigno.

Keď som prvýkrát sedel v aute do nádherného horského mestečka Livigno v talianskych Alpách, písal sa rok 2007. Mal som za sebou pár dní výbornej lyžovačky na Dachsteine a v rakúskom Schladmingu s kamarátom Vilom, a kým on sa musel pobrať zarábať peniaze, ja som mal to šťastie pokračovať v mojom alpskom „Ski Tour".

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)
Aprílové Livigno a jeho trojtisícovky
Aprílové Livigno a jeho trojtisícovky 

Po zlyžovaní posledného svahu som teda sadol do auta, tešiac sa na sprchu a večeru v Livigne, kde ma čakala moja Zuzka s partiou. Podľa hrubého odhadu mi cesta mala trvať cca štyri a pol hodiny. Bolo približne pol štvrtej poobede. Cestou som sa zastavil na rýchlu kávu a ponáhľal som sa aby som čo najskôr dorazil do Livigna.

Vedel som, že cestou do Livigna budem musieť prejsť tunel Munt La Schera, ktorý vyvŕtali do skaly nad švajčiarskym Zernezom aby lepšie sprístupnili inak iba jednou cestou dosiahnuteľné Livigno. Už pár kilometrov pred Zernezom ma zastihla neuveriteľná snehová búrka, keď na cestu za hodinu napadlo dobrých dvadsať - tridsať centimetrov snehu s výdatnou pomocou vetra, ktorý zase vytváral záveje. Pomaly sa predierajúci snehom, šialenou tridsiatkou na tachometri som sa už tešil, že po prekonaní posledných niekoľkých kilometrov budem na mieste. Po desiatich kilometroch zo Zernezu som extrémnym horským výjazdom prišiel k tunelu nestretnúc žiadne auto. Osem hodín, dvanásť minút. Colnica pred tunelom zhasnutá, tunel zatvorený. Od ôsmej hodiny. Moje zúfalstvo bolo nekonečné. Nadávam na všetko, ale hlavne na seba, že som nebol pripravený a otváračky tunela som neskontroloval. Pätnásť kilometrov pred cieľom som zistil, že cieľ je podstatne ďalej. V stále silnejúcej snehovej búrke ma čakalo 180 kilometrov smer Zernez, Sankt Moritz, Bormio, Livigno, počas ktorých som mal dvakrát vyliezť na trojtisícovky a opäť sa spustiť pod dvetisíc metrov. Bola tu aj iná možnosť - prespať inde, ale keďže som súťaživý typ, chcel som s prírodou a okolnosťami zabojovať a vyhrať. Po jednej ráno som úplne zničený dorazil do Livigna. Zuzka ma čakala s odloženou večerou, tak nakoniec všetko dobre vypálilo. Poznajúc po noci okolie lepšie ako ktokoľvek iný z partie som sa zobudil do nádherného slnečného rána a zamiloval som sa do Livigna a Mottolina (jednej z hôr nad ním) na prvý pohľad. Po jednodňovej neskutočne nádhernej lyžovačke sme zabalili a pokračovali so Zuzkou v "Ski Tour" do Val di Fiemme, vediac že sa do Livigna určite vrátime.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Piatok 26.3.2010. Balíme do Livigna. Po skúsenosti s tunelom Munt La Schera nastavujem odchod na skorú rannú hodinu. Keďže ale zisťujeme (nech žije google!), že tunel je tentokrát otvorený, vyrážame neskôr. Cesta je super,iba scenár so snehom sa opakuje. Ani náhodou som nečakal, že na konci marca bude už tridsať kilometrov pred Zernezom (1472m n.m.) tak prudko snežiť. Stúpame k tunelu. Do cieľa máme posledných 25kilometrov. V nádrži benzín na 150 kilometrov. Všetko vyzerá výborne, až na to sneženie, ale to nám nemôže pokaziť náladu. Auto stúpa do kopca a vidíme prvých, ktorí sa neboli schopní prebrodiť snehom a odstavujú autá na kraji cesty. Prvá odťahovka. Druhá. Tretia. Livigno, prečo si vždy také nedostupné? Zrazu spozorniem. Palubný počítač hlási benzín na 90km. 70, 50, 40, 20, 0! Koniec. Auto sa začína triasť a stáva sa jemne neovládateľné. Cieľ - 16km. Zuzku chytá panika, ja neoblomne držím volant a tlačím na plyn. Ďalšia odťahovka. Auto sa stále trasie a mám problém ho ovládať. Desiatkou, so zapnutým výstražným trojuholníkom tlačím auto nahor silou vôle. Odo dnes neverím palubnému počítaču. Tesne pred tunelom ideme chvíľu z kopca. Benzín sa prelial, auto sa prestalo triasť. Vchádzame do tunela, veriac že prejdeme. Ak nie, dajako sa to bude musieť vyriešiť. Pre tých, ktorí súkromným tunelom Munt La Schera postaveným v roku 1968 a pripomínajúcim skôr banskú štolu nešli - tunel je "vydlabaný" na šírku jedného auta a riadený semaforom, púšťajúc autá vždy iba z jednej strany. Prešli sme. Platíme mýto a posledných desať kilometrov nás delí od Livigna a jeho čerpacej stanice. Pri tankovaní zisťujem, že benzínu sme mali ešte na dobrých 100 kilometrov, ale elektronika sa s nami trocha pohrala. Nevadí. Po druhom dramatickom vjazde sme opäť úspešne v Livigne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Inak Livigno je naozaj nádherné mestečko. Okrem toho, že sme natankovali benzín za 90 centov liter, z dôvodu, že už v roku 1805 Napoleon pridelil výsadu bezcolnej zóny, ktorá mestečku zostala dodnes, Livigno, nachádzajúce sa vo výške 1816 m n.m. je celé obklopené trojtisícovkami - nádhernými horami, ideálnymi na turistiku alebo lyžovanie. Lyžovanie mám rád, prešiel som veľa stredísk, hlavne v Rakúsku, ale Livigno vždy zostane pre mňa výnimočné. Veď ktoré stredisko (mestečko aj hory) máte v apríli celé zapadnuté snehom a počas aprílového týždňa Vám v ňom napadne cez 40cm čerstvého prašanu? Lyžujete z 2900m do 1816m na prekrásnych slnečných svahoch (moje obľúbené sú na Mottolino mountain), občas si sadnete si do večne živej horskej chaty s hosťami tancujúcimi na stoloch a dáte si napríklad Bombardino... No a pre niekoho môže byť zaujímavé Livigno aj už spomínanými nákupmi bez cla. Desiatky pekných talianskych obchodíkov lákajú turistov rovnako ako rozvoniavajúce talianske reštaurácie a kaviarne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Určite sa zase vrátime. A určite bude pri príchode zase snežiť... Ciao Livigno.

Adrián Báto

Adrián Báto

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Chcem žiť v slušnom, slobodnom a spravodlivom štáte. A bol by som rád keby tým štátom bolo Slovensko... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu