Závidím našim nemecky hovoriacim susedom a mnohým ďaľším krajinkám v Európe ich nádherne uhladené, čisté mestečká a dedinky s pokosenými trávnikmi, opravenými chodníkmi, udržiavanou zeleňou . Rovnako priľahlé lúky, polia a lesy, na ktoré sa je radosť v ktoromkoľvek ročnom období pozrieť, a poprechádzať sa po nich. Smutno mi je práve z toho, že napriek tomu, že by som to rád videl aj doma, nemôžem.
Desiatky rokov sa u nás banda kriminálnych živlov pokúšala vykoreniť vzťah k akémukoľvek vlastníctvu okrem vlastníctva socialistického. Podarilo sa. Dnes síce všetky formy vlastníctva máme, ale stále chýba jeho kultúra. Kultúra a rovnováha práv a povinností. Nie je predsa možné aby mal človek právo zreštituovať budovu v centre mesta, ale nemal povinnosť uviesť ju do stavu, ktorý by od neho požadoval zákon alebo nariadenie. Nie je predsa možné aby človek zdedil alebo kúpil hektáre polí alebo vinohradov a nebol povinný starať sa o ne, ale iba čakal na to, kým sa k nim nepriblíži výstavba. Beztrestne a bez obáv. Veď kšeft je kšeft a právo, alebo oddialenie jeho vykonateľnosti sa predsa dá kúpiť.
Mám kamaráta, ktorý už viac ako dvadsapäť rokov žije v Kanade. Keď zarobil na začiatku svojej kanadskej púte svoje prvé väčšie peniaze, kúpil si pozemok, na ktorom mal stáť jeho vysnívaný dom. Nechal ho „ležať" a odcestoval na pár týždňov za prácou. Keď sa vrátil, našiel ho krásne pokosený a upravený. V prvom momente chcel ísť ďakovať susedom. Keď však v pošte našiel šek od mestského úradu, pochopil, že nemusí ďakovať, ale zaplatiť. A nezaplatiť znamenalo reálnu možnosť o pozemok prísť. Niežeby mu pozemok mesto zobralo. Iba by ho predalo, odčítalo by si svoj dlh a zvyšok peňazí by mu vrátilo. Radšej zaplatil. Ďalšie mesiace a roky už neplatil ale staral sa o pozemok sám. A mesto bolo pekné či doma bol alebo nie.
Keď sa posledné týždne občas pozriem na večerné správy, nie je takmer večera, počas ktorého by v nich nerezonovalo prepúšťanie. Vo všetkých pádoch sa skloňujú záchranné balíčky, šrotovné a množstvo ďaľších vecí, ktoré majú zvýšiť zamestnanosť, spotrebu a zamedziť sociálnym dopadom krízy. Situácia naozaj nie je dobrá, riešenia a dobré rozhodnutia sú nutné a každý nápad je dobrý, ale niekedy je dobré pozrieť sa aj trocha bližšie okolo seba. Práca v podobe tisícov hektárov neupravených pozemkov doslova leží na zemi všade okolo nás. A vlastníci buď viac či menej radi zaplatia obciam, či ich firmám vzniknutým za týmto účelom za údržbu, alebo si pravidelnú údržbu zabezpečia sami, či už svojpomocne alebo cez rôzne súkromné firmy. Oboje každopádne zvýši zamestnanosť v tejto oblasti. A mimochodom týmto by obce mohli získať prostriedky aj na údržbu svojich pozemkov, ktoré sú takisto poväčšine v žalostnom stave. Možno to bude práca „iba" pre pár stoviek ľudí. Možno to bude „iba" práca v počas sezóny. Bude to ale práca. A s ňou príde zase o niečo krajšia a veselšia krajina.
Celé to má dva háčiky, ktoré visia poriadne vysoko.
Prvým je nutnosť nastaviť zákony, kontrolné a výkonné mechanizmy tak aby s právom vlastniť boli spojené aj povinnosti udržiavať svoje nehnuteľnosti a aby sa k týmto povinnostiam neviazali príliš poohýbané paragrafy, ktoré je možné nedodržiavať alebo beztrestne obchádzať. Vykonateľnosť práva v tomto prípade musí byť oveľa pružnejšia ako dnes je.
Druhým je odvaha vlády alebo zákonodarcov (pretože aktivitu takéhoto rozsahu nik iný ako oni nemôže a nie je schopný spraviť ) nebáť sa toho, že mi týmto krokom, ktorý je na začiatku nepopulárny klesnú preferencie. Výsledok v podobe nádhernej krajiny a nových pracovných miest bude populárny veľmi.